Len nedávno prišiel do našich kín film o úteku skupiny väzňov zo sibírskeho tábora, ktorý prekvapil hlavne tvrdením jeho tvorcov, že ide o prerozprávanie pravdivého príbehu z roku 1940. Považovať automaticky takýto príbeh za nepravdivý aj napriek viac ako 6000 km prejdeným pešo - cez Sibír, Mongolsko, Gobi, Tibet a Himaláje - by bolo povážlivé, hlavne s ohľadom na fakt, že viacero pokusov o útek z gulagov sa naozaj vydarilo. Ale predsa len ma nahlodával pocit pochybnosti, a tak som začal pátrať po predlohe, z ktorej autori „Úteku zo Sibíri“ čerpali.

„Dlhé putovanie“ pochádza z pera poľského vojnového veterána, dôstojníka poľskej kavalérie Sławomíra Rawicza, ktorý bol po obsadení Poľska nemeckými a sovietskymi vojskami odsúdený na dvadsaťpäť rokov nútených prác za údajnú špionáž. Vo svojej knihe vyrozprával zaujímavý príbeh o úteku siedmich väzňov z tábora a ich strastiplnom niekoľkomesačnom putovaní rozľahlými pláňami, vysokými horami a vysušeným peklom ázijského kontinentu. Z knižky je ihneď jasné, že autor nebol profesionálnym spisovateľom a taktiež je z nej cítiť aj doba vzniku, rok 1955. Strhujúci príbeh o chuti žiť a snahe získať slobodu aj napriek minimálnej šanci na úspech napráva ale akékoľvek pisateľové zaváhania a nedokonalosti. Nečakajte nejaké dramatické gradovanie príbehu ani cestopisné opisy krásnej prírody, všetko, čoho sa dočkáte, je lineárny príbeh cesty za slobodou. Aj napriek tomu vás ubezpečujem, že knihu budete hltať riadok za riadkom, až kým sa nedostanete na koniec príbehu.

Dva roky po smrti Sławomíra Rawicza, teda v roku 2006, odvysielala BBC dokument, ktorý na základe ruských archivných dokumentov spochybnil pravdivosť jeho slov. Podľa ruských archívov, vrátane jeho vlastného podpisu na prepušťacej správe, bol v roku 1942 Sławomír Rawicz sovietmi omilostený a transportovaný do Iránu, kde bolo zriadené zhromaždisko pre zbytky poľskej armády, v sovietskom zväze z veľkej časti zmasakrovanej, aby sa mohli zapojiť do bojov druhej svetovej vojny. Tu by sme mohli urobiť za príbehom definitívnu bodku, keby ale v roku 2009 nevypátral britský novinár John Dyson ďalšieho Poliaka, Witolda Glińskeho, ktorého osud bol predlohou k napísaniu príbehu. Podľa jeho zistení Sławomír Rawicz ukradol jeho príbeh pri svojej práci na poľskom veľvyslanectve v Londýne. Witold Gliński vraj ani teraz nepociťoval potrebu sa so svojím osudom nikomu chváliť a ani nejako riešiť Rawiczove plagiátorstvo. Presvedčil ho až John Dyson tvrdením, že ak nepresvedčí ľudí o pravdivosti tohto príbehu, tak zapadne a zabudne sa naň.

Myslím, že o pravdivosti alebo nepravdivosti tohto príbehu sa ešte možno budú viesť dlhé spory, nič to však nemení na fakte, že „Dlhé putovanie“ je dychberúce čítanie.